Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Počas nahrávania vokálov na tomto albume neboli použité absolútne žiadne efekty. Takto stručne oznamuje Travis Ryan šokujúcu informáciu svojim poslucháčom na obale už takmer štrnásťročnej nahrávky „To Serve Man“. V booklete novinky CATTLE DECAPITATION z leta minulého roku sa už spomínajú stopercentne organické spevy s trvalou udržateľnosťou, čisto prírodné ingredience, bez použitia prezervantov, aditív a hormónov.
Hudba vegánskych extrémistov a ekologických aktivistov sa vyvíja rovnako ako ich zmysel pre humor. Je fantastické sledovať, kam sa v priebehu rokov táto kapela posunula, ako sa z nekompromisnej brutal-deathovej mlátičky títo páni vypracovali na veľké meno súčasnej extrémnej gitarovej muziky.
Ak by som mal z bohatej minuloročnej úrody vybrať jednu jedinú nahrávku z death-grindovej zásuvky, bez váhania siahnem po tomto monolite neľudskosti machrov zo San Diega. S tým, že k death-grindovej dokonalosti treba určite pridať aj blackmetalové ostrie a miestami až thrashmetalový groove. Inými slovami, sonické násilie predvádzané na tomto nosiči je vskutku komplexná záležitosť.
Neverím, že Ryanovci nemajú radi ANAAL NATHRAKH. Tieto dve bezbožné telesá sa dokonalým spôsobom stretávajú v tom svojom mizantropicko-nihilistickom pohľade na svet celkovo a umenie zvlášť, vplyvy Britov sú v tvorbe CATTLE DECAPITATION naozaj badateľné. Tie prechody z devastujúcej, ultrarýchlej víchrice do chytľavých refrénov s Travisovým chorobne melodickým vokálom sú skutočnou pastvou pre zhýralé uši.
CATTLE DECAPITATION robia pesničky, nie skladby ako stovky ich kolegov z brutal-deathovej scény. Ich songy sú fantasticky vystavané, ani na sekundu nestrácajú nič zo svojej povestnej agresivity, zloby a neústupčivej, ničivej energie. Každým albumom sa posúvajú ďalej, brúsia svoj štýl do absolútnej dokonalosti a „The Anthropocene Extinction“ s pôsobivým obalom od kultového Wesa Benscotera je doterajším vrcholom ich snaženia. A dobrou správou je skutočnosť, že im to celé funguje aj naživo.
Vo viedenskom klube Viper Room prednedávnom s veľkým prehľadom otvárali pred slovutnými SUFFOCATION. Ako dobre namazaný vražedný stroj predviedli najmä skladby z nového a predchádzajúceho albumu a žiadne výhrady veru nemôžem mať ani k Travisovmu vokálnemu majstrovstvu v priebehu koncertu. Len nechápem, k čomu potreboval druhý, dosť nešťastne prehallovaný mikrofón, keď čisté spevy fantasticky zvládal aj s tým jedným, do ktorého growloval a screamoval. Frontman CATTLE DECAPITATION je čistý démon.
Nenechajte si ich ujsť naživo – v tomto roku ešte budeme mať niekoľko príležitostí, či už festivalových (Brutal Assalt, Gothoom), alebo klubových (Viedeň, 25. júla).
CATTLE DECAPITATION robia pesničky, nie skladby ako stovky ich kolegov z brutal-deathovej scény. Ich songy sú fantasticky vystavané, ani na sekundu nestrácajú nič zo svojej povestnej agresivity, zloby a neústupčivej, ničivej energie.
Je to vskutku těžký poslech. Přesně takový, jaký u takto pojaté nahrávky má být. Zvuk se opravdu povedl. Je těžký, má tlak a výrazně se podílí na faktu, že vám deska nedá nic zadarmo. Pakliže jí dáte šanci, odměna v podobě jedinečné žánrovky se dostaví.
Jen málokdy tak dokonale jméno kapely přiléhá jak na styl, tak na zvuk. Amák vyrobil naprosto tučný bažinatý sound, který skvěle funguje s hudbou i vokálem rozkročeným mezi skřehotavou black metalovou polohu a čistý zpěv trochu evokující například Načevu.
Ja mám pocit, že Švédi sa vrátili až niekam k "Deliverance" a skutočne som nečakal, že ma to bude baviť až takto. Prvé vypočutia prinášajú zvedavosť a radosť; rastie to!
Aktuální EP ukazuje dvě tváře současně. Zprvu klasický symfonický patos, pak ovšem skladby „200 Years“ a „Live The Tale“, které se bez sborových refrénů obejdou, a hned je to o třídu lepší. Tudy vede cesta z tvůrčí smyčky a bezradnosti posledních alb.
Je to úplne posledný album THE CURE? Dôstojnejší odchod si neviem predstaviť. Spočiatku nenápadný album si ma postupne omotal melancholickou atmosférou. Hustý oblak hmly, z ktorej sa mi nechce hľadať cestu von. ,,Disintegration" pre toto desaťročie.
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.